TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Napoleon po páde jakobínskej diktatúry v roku 1794.

Júlia Claryová naprávala záhyb na záclone okna v rozľahlej obývacej izbe, keď na ulici zbadala niekoho veľmi známeho: „ Už ide! Vidím ho... . Desireé, prines na stôl koláče... Ale nejde sám. Je s ním akýsi dôstojník. Mieria rovno do vchodu nášho domu. Jozef nespomínal, že s ním niekto príde... “

„ Myslíš toho generála, čo mu ide po pravici? “ opýtala sa Júliina sestra, ktorá zvedavo pribehla k oknu. „ Ty a nie je to jeho brat? Ten hrdina od Toulonu? Vieš ktorý, všetci o ňom hovoria. “
Júlia stiahla obočie a snažila sa rozoznať črty nízkeho mladíka, rezko vykračujúceho k ich domu: „ Hm, možno máš pravdu. Ponášajú sa na seba. Ibaže generál je trochu nižší. Povedala by som, až priveľmi... Ale ak je to skutočne on, dnešné popoludnie bude veľmi zaujímavé... Už zašli, o chvíľu sú pri dverách. “
„ Tak choď otvoriť, “ pobádala sestru Desireé. „ Koláče sú na stole. Dám postaviť na čaj. “
Netrvalo dlho a v dome Claryovcov sa v ten jarný deň roku 1794 rozliehal výrazný hlas Jozefa Buonaparta: „ Prepáč, Júlia, že som sa oneskoril, ale čakal som na svojho brata. “
„ Ó, to nič, “ veselo štebotala Júlia. „ Poďte si sadnúť k stolu... Desireé, je už čaj hotový? “
„ Áno, už sa to nesie, “ odpovedala jemným hláskom Júliina sestra, ktorá sa v izbe zjavila s tácňou obloženou porcelánovými šálkami a vysokým bielym čajníkom. „ ... Nech sa páči... Takže sme sa veľmi nemýlili, keď sme predpokladali, že dôstojník, čo prišiel s tebou, je tvojím bratom. Videli sme vás z okna. “
„ Ach, veľmi sa ospravedlňujem, “ zapýril sa Jozef. „ Zabudol som vás predstaviť. Toto je Napoleone, môj brat. Náročky som nespomínal, že ho sem privediem, aby som vás prekvapil... Napoleone, toto sú Júlia a Desireé Claryové. “
„ Veľmi ma teší, slečna Júlia...slečna Desireé, “ rozpačito bozkával sestrám ruky Napoleon. „ Musím priznať, že v skutočnosti ste omnoho krajšie, ako mi môj brat o vás rozprával. Som nesmierne potešený, že sa mi dostalo cti stráviť niekoľko pekných chvíľ v spoločnosti takých krásnych bytostí. “
„ Vy ste lichotník, pán generál, “ smiala sa Júlia. „ Dúfam, že rovnako tak pochválite naše koláčiky. Desireé sa v ich príprave vyžíva. “
„ S radosťou, “ natešene zvolal Jozef a tľapol brata po pleci. „ Hovoril som ti, braček. U Claryovcov je dáka maškrta vždy po ruke. A koláče s marhuľovým džemom a šľahačkou, aké robí Desireé, si ešte nejedol... Len sa ponúkni. Oslaď si svoj vojenský život. “
„ Pravdaže, nech sa páči, pán generál, “ zobrala Desireé malý tanierik a plochou naberačkou odobrala z misy dva kúsky koláča. „ Ak si ešte budete želať, pokojne si povedzte. Máme ich dosť. “
Napoleon vzal podávaný tanierik, pričom mu neunikol rozkošný pohyb, keď si Desireé olízala kúsok šľahačky, ktorý jej pri naberaní koláčov uviazol na prste. Mladý muž, ktorému dlhé vlasy padali na golier novučičkej generálskej uniformy, sa v jej spoločnosti cítil veľmi dobre: „ Veľmi pekne vám ďakujem... Viete, pri mojej práci si veľa pohody neužijem... Tu v Marseille sem tam navštevujem našu mamu a sestry, ale to je všetko. U vás je to iné... “
„ Hm...ten koláč je skutočne vynikajúci, “ prerušil Napoleonovu zádumčivú reč Jozef. „ A ako sa má váš otec? Ozaj, a kde je? “
„ Musel odísť do Lyonu. Náhle, “ podala vysvetlenie Júlia. „ Desireé, nalej pánovi generálovi čaj... Nášmu otcovi neposlali akúsi zásielku s tovarom, tak šiel zistiť, čo sa stalo. “
Rozprúdila sa srdečná debata, pri ktorej často zaznieval veselý smiech mladých ľudí.

**********************************

Napoleon obdivoval dobrotu a srdečnosť Júliinej sestry, no jednako na ňu vrhal len nesmelé pohľady. Vo chvíli, keď Jozef odišiel s Júliou do kuchyne, aby jej pomohol priniesť ďalšie zákusky, Desireé a Napoleon osameli. Mladé dievča odrazu zvážnelo: „ Viete, pán generál, naša rodina je vášmu bratovi veľmi zaviazaná. Náš otec je veľkoobchodník a dostal sa do nemilosti tunajších jakobínov. Obvinili ho zo zrady a nebyť vášho brata, bolo by došlo k najhoršiemu. Len jeho styky v Konvente zabránili rozsudku smrti. “
„ Viem. Jozef mi o tom rozprával, “ súcitne uprel oči na stôl Napoleon. „ Chcem vás poprosiť...aby ste ma neoslovovali pán generál. Volám sa Napoleone. Bol by som nesmierne šťastný, keby ste ma tak oslovovali, slečna. “
„ Dobre, pán generál...teda, Napoleone, “ smutne sa usmiala Desireé. „ Ste veľmi galantný. Som veľmi rada, že hrdina od Toulonu dokáže byť k slabým ženám láskavý. Chýry o vás hovoria, že ste bojovali na najnebezpečnejších miestach... “
„ To trochu preháňajú, “ červenal sa Bonaparte, nezvyknutý na komplimenty žien. „ Konal som si len svoju povinnosť voči revolúcii a republike. Hocikto iný na mojom mieste by urobil to isté. “
„ Vaša skromnosť ma dojíma, “ zachvel sa hlas mladučkej dievčine. „ Isto ste veľmi čestný muž. V dnešnej dobe je to skôr výnimkou. Mnoho podlých ľudí revolúcia vyniesla na vysoké miesta. Mám trochu strach o našu rodinu... “
„ To nedovolím, “ rýchlo povedal Napoleon a mimovoľne chytil Desireé za ruku. Vzápätí si to uvedomil: „ Prepáčte, odpusťte mi... Ja...nechcel som byť nezdvorilý. “
„ To nič. Nič sa nestalo, “ upokojovala Napoleona mladá slečna. „ To vy ospravedlňte mňa, že vás obťažujem osobnými problémami. “
„ Vôbec ma neobťažujete, práve naopak, “ roztržito sa snažil zachrániť situáciu Bonaparte. „ Sľubujem, že vynaložím všetky sily, aby som ochránil vás aj vašu rodinu. Poznám sa s Robespierrom. Postarám sa, aby vás už nikto neobťažoval... Revolúcia si vyberá obete a žiaľ aj z radov nevinných, no spravodlivá revolučná vláda odhalí všetkých tyranov a bezpráviu bude koniec. Jakobínsky teror rozpútali práve tí, čo sa revolúcie najviac boja. Ubezpečujem vás však, že nebude trvať dlho a so všetkými zradcami sa vysporiadame navždy. Verte mi, prosím vás o to... “
„ A čože vy dvaja? Uleteli vám včely? “ prerušil chmúrnu debatu Júliin zvonivý hlas, keď sa práve vrátila so zákuskami. „ Nože Jozef, urob na stole trochu miesta. “
Po zákuskoch sa bratia Bonapartovci zberali na odchod. Tesne pri dverách sa Napoleon obrátil k Júliinej sestre: „ Možno to bude odo mňa trochu opovážlivé, slečna Desireé, ale mohol by som vám niekedy napísať? “
Desireé sa zapýrila a privolila: „ Áno. Budem čakať. “

**********************************

„ Volali ste ma, občan generál? “ zahlásil sa Napoleon začiatkom augusta 1794 u svojho veliteľa v Nizzy. Hlas generála Dumerbiona, hlavného veliteľa časti francúzskeho vojska určenej pre operácie v Taliansku, znel pokojne: „ Sadnite si... Dostal som z Paríža depešu, ktorá ma veľmi zarmútila a ktorá, bohužiaľ, zarmúti aj vás. Mám príkaz vás zatknúť. “
„ Nerozumiem, “ čudoval sa Bonaparte. Dumerbion, ktorý ho mal rád, chtiac-nechtiac musel pokračovať: „ Je mi veľmi ľúto, ale je to tak. Výbor pre verejné blaho mi poslal príkaz zbaviť vás funkcie veliteľa delostrelectva a vsadiť vás do žalára. “
„ Prepáčte, ale to bude nejaké nedorozumenie, “ trval na svojom Napoleon. „ Výbor by takýto rozkaz musel zdôvodniť. “
„ Aj to urobil... Prosím, “ podával veliteľ Bonapartovi poskladaný list. „ Čítajte. Obviňujú vás, že ste svojvoľne podnikli cestu do Janova, a že ste spreneverili služobné peniaze. Podpísaný je Albitte a Salicetii. “
Bonaparte si prečítal nariadenie a zarazene zdvihol hlavu: „ To nie je možné. Salicetti je predsa môj priateľ. Peniaze, čo som dostal na cestu do Janova, som predsa vyúčtoval. Sám Robespierre ma tam poslal, aby som u nášho konzula povyzvedal, ako by sa Janovčania zachovali, keby sme porušili ich neutralitu. “
„ O to horšie, “ bezradne pokrčil ramená Dumerbion. „ 9. thermidora Robespierra popravili a teraz sa nový Konvent vysporiadava s jeho jakobínskymi prívržencami. A vás otvorene označujú za robespierrovca... Som presvedčený, že ste nevinný, no musím sa podriadiť rozkazu. Budem nútený zabaviť vaše písomnosti a poslať ich do Paríža na prešetrenie. Nemajte mi to za zlé. Určite sa všetko vysvetlí. Naša republika predsa potrebuje odborníkov, ako ste vy... Vašu šabľu, prosím. “
„ Rozumiem, “ precedil pomedzi zuby Bonaparte a odpásal si pobočnú zbraň. O chvíľu do miestnosti vstúpila stráž a odviedla Napoleona do posádkového väzenia.

**********************************

Do tmavej kutice vojenského väzenia dopadal malým oblôčikom úzky pás svetla a osvetľoval špinavý slamník, na ktorom Bonaparte ležal. 25-ročný mladík nespal, lebo súmrak mal prísť až o niekoľko hodín, no v hlave mu vírili najrozmanitejšie myšlienky. Myslel na Desireé, svoju matku, Jozefa, no aj na popravených bratov Robespierrovcov. Z úvah ho vyrušilo štrngotanie kľúčov a v otvorených žalárových dverách zastal strážnik: „ Občan generál, máte tu návštevu. Ale nie viac ako štvrť hodiny. Aj tak je to proti predpisom... “
Do cely vstúpili dvaja dôstojníci a Napoleon ich okamžite spoznal: „ Marmont, Junot. Kde sa tu beriete, vy naničhodníci? “
„ A čo si si myslel? “ zvesela začal Marmont. „ Predsa v tom nenecháme najlepšieho delostrelca od Toulonu samého, nie? “
„ Tak je, “ šibalsky prisvedčil Junot. „ Spolu sme pod toulonskými hradbami stáli v daždi guliek, spoločne teda môžeme ležať na jednej posteli v base, hahaha. “
„ He, ešte dobre, že vám je do smiechu, lebo mne nie je, “ s núteným úsmevom vzdychol Bonaparte. „ Salicetti mi dobre zavaril, podliak. Ide mi o krk, chlapci. Zbohatlíci a špekulanti, ktorým jakobíni pozerali na prsty, odstránili Robespierra a teraz lovia všetkých, čo sa k nemu hlásili... Jednako nechápem, prečo mi to Salicetti urobil. Veď spolu sme na Korzike šírili vznešené myšlienky našej revolúcie. “
„ To už je preč, Napoleone. Uvedom si to, “ triezvo zhodnotil situáciu Marmont. „ V Konvente sú už úplne iní ľudia. Tí, čo nahrabali peniaze, chcú moc. Ale najprv musia svoje bohatstvo zlegalizovať. Keby si vedel, čo sa deje v Paríži. “
„ Vypuklo povstanie? “ zbystril pozornosť Napoleon. Junot však nesúhlasne pokrútil hlavou: „ To nie, skôr naopak. Všetci boháči oslavujú. Prepychové bály a zábavy. V najlepších dámskych salónoch sa konajú orgie, aké nezažili ani starí Rimania. Víno tečie prúdmi a ľud hladuje. V noci sa ľudia boja vychádzať na ulicu. Už nejedného jakobína našli ráno s podrezaným hrdlom. “
„ Tak je to teda, “ svitlo Bonapartovi. „ Salicetti sa bojí. Preto ma udal... Do čerta, ja sa z toho zbláznim. Najprv zrušili plán môjho útoku proti Taliansku, ktorý sa mladšiemu Robespierrovi podarilo ešte pred smrťou v Konvente presadiť a potom ma jednoducho strčili sem. Je mi to jasné. Predsa ma nebudú vzývať, keď som predtým podporoval Robespierra. Všetko stojí za veľké... Ach, keby som aspoň vedel ako sa má Desireé. “
„ Určite sa má dobre, “ uisťoval Marmont ako starý kamarát. „ Veď jej napíš. Odošleme to namiesto teba... Aj tak už tu dlho nebudeš. “
„ Čože? Ako to? “ stíšil hlas Bonaparte. Marmont sa k nemu dôverne nahol: „ Vyslobodíme ťa. Veď preto sme prišli. Mám niekoľko vojakov z Gaskoňska, ktorí za pár frankov dokážu rozbiť papuľu hocikomu. Vytiahneme ťa stade trebárs aj násilím. “
„ Ty si sa zbláznil, Marmont, “ nahlas zvolal Napoleon. „ To by bolo priznanie, nemyslíš? Nie, s tým nesúhlasím... Ale keď už hovoríme o písaní listov, tak napíšem rovno dva. Jeden pre Desireé, samozrejme nesmie sa dozvedieť, že ma zavreli, a druhý pre... Salicettiho. Pripomeniem mu moje zásluhy pri obrane republiky, nech zváži a prešetrí môj prípad... Lenže nemám papier. “
„ Hehe, to je hračka, “ zasmial sa Junot. „ Hej, strážnik. Strážnik poď sem! No tak kde si? “
„ Čo je? Čo sa deje? “ jachtal zmätený strážnik, ktorý sa v neďalekom kúte napchával slaninou. Len čo pribehol k mrežiam, Junot sa na neho oboril: „ Okamžite pánovi generálovi prines papier a husie brko, rozumel si? “
„ Ale to nemôžem, občan kapitán...na to je predpis, “ ťažko prehå tal vojak. Junot sa však rozčertil: „ Zmizni po ten papier, ty odroň, lebo zajtra si ťa počkám a dolámem ti tie tvoje špinavé paprče! Padaj! “
„ Dobre, ale keby niečo, poviem, že ste ho priniesli so sebou, “ neodvažoval sa strážnik protiviť dôstojníkom a o chvíľu sa vrátil so všetkým, o čo ho žiadali.

**********************************

Na jar roku 1795 niekto u Claryovcov zabúchal na dvere. Otvoriť išla Desireé a hneď na prahu zvýskla od radosti: „ Napoleone! Drahý môj! “
„ Počkaj, lebo ma zadusíš, “ nútene sa zasmial Napoleon, držiac v náručí svoju milú, ktorá mu ovinula ruky okolo krku. Desireé ho dlho bozkávala a potom mu vzala tvár do dlaní: „ Taká som rada, že si prišiel... Prečo si si nevzal plášť? Vonku je ešte zima. Ruky máš úplne studené. Poď sa zohriať. “
Napoleon si sadol do pohodlného kresla a Desireé mu priniesla šálku horúcej kávy: „ To ťa zahreje... Tak čo je nového? “
„ Ale nič, “ akosi zádumčivo miešal Bonaparte kávu. „ Preložili ma do Vendeé k Západnej armáde bojovať proti vzbúrencom, veď to vieš. Bežné záležitosti, nič zvláštne... A kde je Júlia s Jozefom? “
„ Išli k tvojej mame na návštevu, “ odpovedala Desireé. „ Veľmi im to pristane. Ešte som nevidela, žeby sa hádali. “
„ Na to sú manželmi ešte príliš krátko, “ sucho poznamenal Napoleon a posilnil sa dúškom kávy. „ Veď je to len nedávno, čo sa zobrali... “
„ Drahý, čo sa deje? “ uprela Desireé na Bonaparta svoj prenikavý pohľad. „ Vidím, že ťa niečo trápi. Pozhovárajme sa o tom, možno ti pomôžem, ak to bude v mojich silách. Máš nejaké problémy? “
Napoleon chvíľu mlčal, lebo sa nevedel rozhodnúť, čo povedať. Nakoniec predsa len ostych potlačil: „ Mal som isté ťažkosti, ale tie sú už preč. Všetko sa vysvetlilo a celá vec je minulosťou... Horšie je, že som tam, kde som bol na začiatku. “
„ Ako to? “ nechápavo zažmurkala očami Desireé. „ Si predsa generálom. Víťaz od Toulonu. Mnohí o takej kariére len snívajú... “
„ Možno sa mýlia, “ náhle prerušil jej slová Napolen. Vzápätí si však uvedomil, že podvedome zdvihol hlas: „ Prepáč drahá, v poslednom čase je toho na mňa príliš veľa. Z každej strany sa na mňa valí pohroma. Pohadzujú ma z veliteľstva na veliteľstvo a všade mi jasne dávajú najavo, že im zavadziam... Áno, zavadziam. Vieš ako mi hovoria? Favorit Robespierrovcov. Jakobín. Toulon už pre nikoho neznamená nič. Ťahá sa to so mnou ako zlý sen... Nikto ma nepotrebuje. “
„ Čo to hovoríš, drahý? “ chytila Napoelona za ruku Desireé. „ Som tu predsa ja. Nikto iný ťa nepotrebuje väčšmi ako ja. Budem stáť na tvojej strane, nech sa deje čokoľvek. Ľúbim ťa. Máš v sebe silu, ktorá pomáha aj mne. Pevne verím, že dokážeš dosiahnuť všetko, po čom túžiš. “
Napoleon počúval tie vrúcne slová a pripomínali mu rozkvitnutú lúku. Dokonca cítil ich vôňu. Potreboval ich. Bol na dne a bytosť, čo ho držala za ruku, mu bezmedzne verila. Napokon mlčanie prerušil vášnivým bozkom: „ ... Milujem ťa, Desireé. Bez teba nemá nič v mojom živote význam. Pozbieram sa a postavím sa životu v mene nás oboch... Vieš, na čo myslím? Že by sme sa mali zasnúbiť. “
„ Čože? No ty si sa zbláznil? “ srdečne sa rozosmiala Desireé. „ Myslíš to vážne?.. . A kedy? “
Napoleonovi zmizol tieň z tváre úplne: „ Čo kedy? Hneď zajtra. “

**********************************

„ Kto je tamten mladý muž, čo osamotený popíja punč? “ opýtala sa madam Tallienová Louisa Frérona, jedného z významných predstaviteľov Konventu, ktorý bol v jej salóne častým hosťom. Fréron usrkol zo studeného šampanského, ktorého si hojne dopriaval a nevzrušene odpovedal: „ To je generál Buonaparte. Doporučila ho sem vojvodkyňa d´Abrantés. Vraj sa pozná s jeho matkou. “
„ A čo tu chce tento generál? “ vyzvedala madam Tallienová. „ Je taký zanedbaný, že vo mne vzbudzuje záujem. Je mladý a svieži. Viete o ňom niečo? “
„ Iba to podstatné, “ kyslo sa zatváril Fréron. „ Hrdina od Toulonu, no príliš sa kamarátil s Robespierrovcami. Bol už aj zatvorený, ale Salicetti v Konvente zaintervenoval a pustili ho. Potom sa chvíľu ponevieral bez poriadneho miesta ako tulák... Zdá sa, že tento Buonaparte je čistý. Je príliš ťažkopádny a neohrabaný, aby mohol byť nebezpečný. “
„ Tak ho potom privítajte, “ zaliečala sa madam Tallienová. „ Povedzte mu, kde je a kto sú ľudia, čo do môjho salónu chodia... Alebo to radšej urobím sama. Nazdravie, Louis. “
Hostiteľka drobnými krokmi, ktoré mali naznačovať jej vznešenosť, prešla veľkou halou a zastala rovno pred Bonapartom. Bol horúci letný deň roku 1795 a madam Tallienová bola oblečená do ľahkých polopriesvitných šiat s odvážnym výstrihom, ktoré proti svetlu ešte viac zdôrazňovali jej pôvaby. Prvej dáme večierka lichotilo, keď videla, že Napoleon sa trochu začervenal: „ Dobrý večer, pán generál. Nejde mi do hlavy, prečo takého odvážneho mladého muža neobletujú krásne ženy. Ste odvážny, však? Inak by ste nemohli byť generálom. “
„ Slúžim republike, madam, “ jachtal Bonaparte a nervózne si prekladal pohár z jednej ruky do druhej. „ Od prvých dní revolúcie som bol verný jej zásadám. “
„ No čo nepoviete? “ uškŕňala sa pôvabná hostiteľka. „ Vraj ste sa poznali aj s Robespierrom. “ Napoleon zaváhal, no správne predpokladal, že madam aj tak pozná pravdu, preto sa radšej priznal: „ Pokladal som ho za bezúhonného. Ale jakobínskym terorom, ktorý rozpútal, ma veľmi prekvapil. Aj keby mi bol bratom, vrazil by som mu dýku do srdca hneď, ako by som sa dozvedel, že chce tyraniu. “
„ Odvážna reč, “ sucho dodala k Napoleonovmu prejavu madam Tallienová. „ Hodná tohto miesta... Zapamätajte si, že Konvent zasadá najprv tu. Pozrite, koľko je tu vážených poslancov. V mojom salóne sa nielen dvorí krásnym ženám, ale prijímajú sa zákony. V Konvente sa iba odsúhlasia. Ak chcete nájsť správnu cestu, držte sa tohto miesta. Oddaným mužom prináša bohatstvo a slávu. Možno sa niečo újde aj vám... A prosím vás, vyhľadajte môjho krajčíra. Dá vám súkno na novú uniformu. V tomto ošúchanom mundúre by ste si mohli šťastie vyplašiť. “

**********************************

„ Generál Menou zradil! “ vykríkol 4. októbra 1795 jeden z poslancov, ktorý práve dorazil do Tuilerijského paláca. „ Rojalisti tiahnu na Paríž a generál Menou ustúpil bez boja. To je jasná zrada! Bol s nimi dohodnutý. K povstalcom sa pridala aj Národná garda. “
„ Ako je to možné? “ zhrozene zvolal Fréron. „ Ako je možné, že veliteľ parížskej posádky nechá mesto napospas nepriateľovi? Chyťte ho a posaďte do žalára! “
„ Tak sa predsa opovážili, “ uvažoval Barras, jeden z najvplyvnejších zástupcov veľkoburžoázie. „ Myslia si, že nová ústava im umožní dostať sa do Direktória. Ale to sa mýlia. Dve tretiny členov sa aj tak musia zvoliť z poslancov Konventu. “
„ Veď preto zdvihli zbrane, “ vyjasnil situáciu Fréron. „ Návrat monarchie však nesmieme pripustiť za žiadnych okolností... Navrhujem Konventu, aby súhlasil s menovaním poslanca Barrasa do funkcie veliteľa ozbrojených síl. Ako bývalý aktívny dôstojník má bohaté vojenské skúsenosti. Je niekto proti?.. . Som rád, že nikto. Občan Barras, môžeš sa ujať svojej funkcie. Vieš koľko vojska má Konvent k dispozícii? “
Barras, ktorého bleskové menovanie vôbec nezaskočilo, predniesol: „ Máme niečo cez päťtisíc vojakov. Vzbúrených rojalistov je o 20 000 viac. Počty hovoria za seba. Potrebujem však schopných a našej veci oddaných veliteľov. Mám v úmysle povolať generálov Carteauxa a Bruna. “
„ A čo generál Buonaparte? “ navrhol Fréron. „ Velil delostrelectvu v Toulone. Je to ctižiadostivý mladík. Možno niečo vymyslí. “
Barras sa zarazil: „ Myslíte toho, čo chodieva k madam... Vlastne, to sem nepatrí... Áno, viem ktorý... Dobre, súhlasím. Vydám mu príslušné pokyny, aby zabezpečil obranu Tuilerijského paláca. “

**********************************

V noci 4. októbra padal hustý dážď, no v okolí Tuilerijského paláca nikto nespal. Všade bolo plno vojakov, ktorí očakávali útok rojalistov a všetci svorne nadávali na počasie. Premočené šaty uberali ich telám teplo a mnohí si želali, aby už útok konečne prišiel. Aspoň trocha by sa tak zahriali. Jediný, kto sa s útokom neponáhľal, bol ich veliteľ. Generál Bonaparte.
Okolo polnoci k nemu dorazilo niekoľko husárov, čo sa vracali z hliadky: „ Občan generál! V Sablonskom tábore je asi 40 diel najrôznejších kalibrov. Asi ich ešte nikto neobjavil, lebo rojalisti o ne doteraz neprejavili záujem. “
„ Dobre, môžete odísť, “ poslal preč husárov Napoleon a obrátil sa k Marmontovi, ktorý ho spolu s Junotom sprevádzal už od Toulonu: „ Tak si to počul. Vedel som, že tie kanóny tu voľakde sú. Musíme sa k nim dostať skôr ako vzbúrenci, lebo potom nám nepomôže ani svätená voda. “
„ To je jasné, “ potvrdil Marmont, ktorému po tvári stekala studená dažďová voda. „ Treba nám ich sem dotiahnuť, lebo tej presile neodoláme. “
„ Niekoho pre ne pošlem, “ rozhodol Napoleon a začal sa obzerať po okolí. „ Hej, občan kapitán! Poďte sem! “
„ Prišiel som na rozkaz, občan generál, “ hlásil sa zmoknutý veliteľ. Bonaparte sa ho opýtal: „ Koľko mužov máte k dispozícii? “
„ Všetkých, čo neutiekli od 21. regimentu, občan generál. “
„ Stačí mi jedna jazdecká eskadróna. Mám pre vás úlohu. Zoberiete svojich vojakov a tristo koní a pôjdete do Sablonského tábora po kanóny. Je to odtiaľto len niekoľko míľ, ale po ceste môžete natrafiť na vzbúrencov, ktorí majú obsadený celý kraj. Vezmite tie delá a vráťte sa sem ako najrýchlejšie budete môcť. Osud republiky je vo vašich rukách... Bežte. “
„ Rozkaz, občan generál... Chlapi, na kone! “
Chvíľu bolo počuť chrapľavé pokriky jazdcov derúcich sa do sediel, no čoskoro bolo znova počuť len plieskanie dažďových kvapiek po kamennej dlažbe.
Ráno o šiestej, keď dážď ustal, Napoleon aj po prebdenej noci plnej napätia, jasne rozpoznal dôverne známe hrkotanie kolies delových lafiet: „ Počujete to? Ten chlapec to dokázal. Pozrite, ide a vezie kanóny. Chlapík je to. “
Pred vojakmi, rozmiestnenými v rojniciach, sa odrazu objavila kolóna s delami a priharcovala k nim. Veliteľ eskadróny okamžite priklusal k Napoleonovi: „ Občan generál, priviezol som všetky kanóny tak, ako ste mi prikázali. Po ceste sme rozprášili niekoľko nepriateľských hliadok a jednu rebelskú kolónu, ktorá nám chcela kanóny zobrať. “
„ Dobrá práca, kapitán, “ potľapkal veliteľa po pleci Bonaparte. „ Ako sa voláte? “
„ Murat, občan generál. Yoachim Murat. “
„ Bravo, kapitán Murat. Francúzsko vám to nikdy nezabudne. Navrhnem vás na vyznamenanie... A teraz sa vráťte k svojim mužom a prikážte im, aby zatiahli delá tamto medzi stromy a nasmerovali ich na Palais-Royal. “
„ Rozkaz! “
Napoleon sa potom zahľadel smerom ku kostolu sv. Rocha a zahundral: „ Už čoskoro sa to začne. Pri kostole sa už zbierajú rojalisti. “
„ Čo ak zaútočia z ľavého brehu Seiny? “ namietol Marmont. Napoleon však mal o situácii prehľad: „ To je vylúčené. Carteaux pevne drží Nový most, takže vzbúrenci môžu zaútočiť len od Palais-Royal... No, nepovedal som? Už idú. “
Od kostola sa ozvala streľba a početné húfy rojalistov zaútočili na Tuilerije. Bonaparte popchol koňa k delostrelcom: „ Pripraviť delá!.. . Nabíjať kartáčom!.. . Salvou, páľ!.. ... ... . Pechota! Salvu!.. ... ... ... Zabralo to! Ešte raz kartáče!.. ... .. Salvou, páľ!.. ... ... .. Už sa obracajú na útek... Paľbu zastaviť! Šetriť strelivom!.. . Ak im ešte nestačí, môžu sa pokojne vrátiť. “
V ten deň sa už povstalci nevrátili. Po hrozných stratách, ktoré im spôsobila kanonáda, sa rozutekali na všetky strany.

**********************************

Konvent ocenil Napoleonove zásluhy pri potlačení povstania a Bonaparte bol povýšený na divízneho generála. Neskôr sa stal veliteľom parížskej posádky. Začal sa opájať mocou, ktorá z jeho funkcie vyplývala a odrazu si začal rozumieť s vplyvnými zbohatlíkmi, ktorými predtým opovrhoval.
Začiatkom marca roku 1796 sedel Bonaparte u veliteľa vojenskej správy Výboru pre verejné blaho, generála Carnota. Bol to čestný a talentovaný muž, ktorý bol Napoleonovi naklonený: „ Chcem vám oznámiť, že váš plán sa mi vo výbore podarilo presadiť. Váš náhľad na vedenie vojenských operácií proti Taliansku je nevšedný. Naozaj. Nové princípy vedenia boja, ktoré vo svojej správe spomínate, mohla zrodiť len táto revolučná doba. “
„ Ďakujem za uznanie, pán generál, “ pokorne povedal Napoleon. „ Dúfam, že výbor zhodnotil aj časový horizont talianskeho ťaženia. Domnievam sa, že Rakúsko je po našom prímerí s Pruskom značne oslabené, čo sa najviac prejavuje v jeho dŕžavách. Rýchly úder v Piemonte by zastihol rakúske velenie nepripravené, čo by nám umožnilo zničiť nepriateľa po častiach. “
„ Áno, tento predpoklad je veľmi správny, “ prisvedčil Carnot. „ Výbor vzal všetky tieto okolnosti do úvahy a uzniesol sa, že vojnu proti Taliansku treba začať ešte v tomto roku. Vojna by sa preniesla na územie protivníka, čím sa štátnej pokladnici značne uľaví. “
„ A kto povedie výpravu? “ napäto sa zaujímal Bonaparte. Carnot sa blahosklonne usmial: „ Nuž, najlepšie by bolo, keby plán zrealizoval ten, čo ho aj vymyslel. Už teraz vám môžem oznámiť, že ste bol vymenovaný za veliteľa Talianskej armády. Menovací dekrét bude hotový o niekoľko dní. “
„ No to je vynikajúce, “ nadšene zvolal Napoleon. „ To bude novina. Jozefína bude mať radosť. “
„ Čo prosím? Nerozumel som, “ prekvapene zdvihol obočie Carnot. Bonaparte sa ponáhľal s vysvetlením: „ Ale nič, to mi len tak ušlo... Ja...budem sa ženiť. 8. marca. “
„ Ach tak. V tom prípade vám gratulujem, “ srdečne podal ruku svojmu hosťovi Carnot. „ Funkcia veliteľa armády bude teda vhodným svadobným darom... A kto bude tá šťastná žena? “
„ Mária Jozefína de Beauharnais, “ jedným dychom zo seba vychrlil Napoleon. „ Spoznal som ju u madam Tallienovej. “
Carnot stiahol obočie a zdalo sa, že loví v pamäti: „ Máte na mysli vdovu po vikomtovi de Beauharnais, ktorého popravili za Robespierra? “
„ Áno, presne tú. Vy ju poznáte? “ opýtal sa Napoleon. Carnot trocha zaváhal: „ Nuž, pravdu povediac, len trochu. Je to veľmi inteligentná a životaschopná žena... Samozrejme, nič ma do toho nie je, no mali by ste vedieť, že v súvisloti s madam de Beauharnais sa veľmi často hovorí o jej mierne dobrodružných sklonoch. “
„ Ja poznám Jozefínu najlepšie a ani jednej z tých rozprávok neverím, “ rázne povedal Bonaparte, no v tej chvíli sa po prvýkrát v jeho mysli vynoril obraz plačúcej Desireé. Chladné listy, ktoré jej už dlhšie posielal, písaval bez kúska citu, zaslepený novou láskou k žene, ktorá svoju vypočítavosť dokonale maskovala vyberanými aristokratickými spôsobmi. Bonaparte to nevidel a nechcel vidieť. Chcel sa jej vyrovnať, preto vzťah s Desireé kruto ukončil. A teraz pred ním sedel človek, ktorý nevedomky spochybnil jeho rozhodnutie. Nie. Cesty späť už nebolo: „ Jozefína je jemnou a citlivou ženou s vyberaným vkusom. Názory iných ma nezaujímajú... Koniec koncov, nebudete si ju brať vy, ale ja. “
Generál Bonaparte vstal, zasalutoval a odišiel.
Keď kráčal po ulici, v duchu si predstavoval víťazný pochod Milánom, Rímom. A možno v kútiku duše mu driemalo tušenie, že deň, kedy prvýkrát bude rozhodovať o dejinách Európy, už nie je ďaleko.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.